Územie Slovenska, kde sa geograficky nachádza aj Prešovské biskupstvo, bolo od nepamäti osídlené. Slováci a ich slovanskí predkovia mali tu svoje sídla približne poldruha tisícročia. V rokoch 700 – 400 pr. Kr., teda v staršej dobe železnej žili na tomto území kočovní Skýti. Bol to ľud iránskeho pôvodu. Prichádzali z Čiernomorských oblastí. V mladšom úseku staršej doby železnej (v V. stor. pr. Kr.) vpadli na územie Slovenska trácke skupiny.
V 4.- 1. storočí pr. Kr., teda v mladšej dobe železnej, obývali územie terajšieho Slovenska keltské kmene.
Z východu sa tlačili na dané územie výbojní Dákovia. Moc týchto kmeňov zlomili germánske kmene Markomanov a Kvádov, ktorí pod vedením Marobuda utvorili aj voľne organizovaný kmeňový zväz, uvádzaný v antických prameňoch ako Marobudovo kráľovstvo, ktorého centrum možno na základe archeologických nálezov predpokladať na území dnešných Čiech.
V 6. roku po Kr. dostali sa do priameho styku s naším územím R i m a n i a. Podľa správy rímskeho historika Velleia Paterkula začali Rimania proti Marobudovi mohutný kombinovaný útok. Povstania v Panónii a v Dalmácii nedovolili Rimanom rozvinúť plánovanú vojenskú akciu proti Markomanom. Až po potlačení povstania využili Rimania rozpory medzi germánskymi kmeňmi a Druzus, syn cisára Tibéria, dosadil im za kráľa kvádskeho Vannia (okolo r. 21 po Kr.). Vo Vanniovom kráľovstve bolo poväčšine kvádske obyvateľstvo sídliace na juhozápadnom Slovensku. Klientsky štát Vanniov bol významnou oporou vojenskej i hospodárskej expanzie Ríma v severnom Zadunajsku, bol kultúrnym mostom medzi civilizovaným rímskym impériom a barbarským svetom.
Priame styky predslovanského obyvateľstva na našom území s kresťanstvom siahajú do čias, keď naši slovenskí predkovia sa ešte zdržiavali vo svojej zakarpatskej pravlasti. V rokoch 171 – 174 po Kr. rímsky cisár Markus Aurélius (161-180) viedol výpravu proti germánskym kmeňom, ktoré sídlili na našom území. Cisár táboril v Carnunte a niekoľko ráz prekročil Dunaj s rímskymi légiami. Na území Slovenska vznikli sčasti jeho filozofické úvahy “Ta eis Heauton” (Hovory k sebe samému). V závere prvej knihy poznamenáva, že toto dielo začal písať v zemi Kvádov “apud Granuas”, t.j. na brehu rieky Hron.
Tu sa často spomína udalosť „zázračného dažďa“, ktorý starokresťanskí spisovatelia pripisovali modlitbe kresťanských vojakov Militénskej légie. Túto udalosť zaznačili viacerí rímski autori. Pohanskí spisovatelia pripisujú zázračný dážď zásahu pohanských božstiev, najmä boha Hermesa, pána povetria. Oficiálna propaganda vydávala zázračný dážď za dielo božského cisára. Starokresťanskí autori zasa poukazujú, že životodarný dážď vyprosili kresťanskí vojaci dvanástej légie, ktorá dostala pomenovanie „Legio fulminata“ (bleskonosná légia). „Otec cirkevných dejín“ Euzébius Cézarejský (+ 339) píše o tejto udalosti:
Keď cisár Markus Aurélius viedol výpravu proti Germánom a Sarmatom a jeho vojsko sužoval smäd, cisár vraj nevedel, čo si počať. Vtedy vojaci Militénskej légie, ktorá sa vyznačovala a aj teraz sa vyznačuje svojou vernosťou, keď sa už šíky zriaďovali proti nepriateľom, pokľakli si na zem podľa nášho (kresťanského ) zvyku a predniesli Bohu svoje modlitby. Nepriatelia pri pohľade na taký nevídaný čin zostali celkom zarazení. Naraz sa začalo blýskať a hrmieť, takže strach zahnal a rozprášil množstvo nepriateľov. Hneď potom prišiel prehojný dážď a tých, čo sa pomodlili k Bohu, nečakane zotavil vojsko už-už hynúce od smädu“. Dokladom tejto neobyčajnej udalosti má byť aj reliéfna scénka na víťaznom stĺpe Marka Aurélia v Ríme.
O pobyte rímskeho vojska na území dnešného Slovenska svedčí aj latinský nápis v Trenčíne (Laugaricio) z roku 179 – 180. S príchodom tohto vojska sa otvorili výborné možnosti obchodu, ktorý prechádzal starými osvedčenými cestami, zvlášť „Jantárovou cestou“. Medzi rímskymi kupcami, ktorí prichádzali do našich krajov boli nepochybne aj kresťania, pretože kresťanstvo si získalo prívržencov aj medzi nimi. Tak sa dostávalo predslovanské obyvateľstvo do priamych kontaktov s kresťanstvom, ale v tomto období ešte nezapustilo korene na našom území.
Ďalším dokladom o prenikaní kresťanstva v tejto oblasti v 4. storočí je existencia rímskeho vojenského tábora v Iži pri Komárne, ktoré je považované podľa archeológov za asi najstaršie miesto, kde na pôde našej vlasti žili kresťania. Našli sa tu mince s Kristovým monogramom XP, ktoré razili už kresťanskí cisári.